©UCF 1998


 

Čakanie na klobásu.
(Zamyslenie na hladné letné podvecery)


Foto: J.Holecek


Čakám v krčme na svoju klobásu. Pečenú, s chrenom, horčicou a chlebom. A čakám. Cely život furt len čakám. Možno skončím ako jeden rozprávkový čarodejník, čo sa unavený životom premenil na lesnú vôňu. Tak mi to teraz pripadá, že bol skôr znavený čakaním, mysliac že sa už nedočká - tak ako ja teraz keď čakám na svoju voňavú pečenú klobásu. Je pred záverečnou. Zaháňam nervozitu chlipkaním piva z pollitra predomnou. Cítim, že môj žalúdok sa už dožaduje čohosi rukolapnejšieho a výživnejšieho ako: "Ser na to Stopo, veď ešte pred hodinou si bol prasknutie...", alebo "Už to bude mladý pán - ešte minútku!" Potužujem sa spomienkami na čašníka, ktorý pred hodinou vidiac moje úpenlivo prosiace hladné, modré oči dodal k svojmu: "Klobásy už teraz nerobíme" aj "no...možno tak ešte nejaká bude". V tom okamihu som pocítil nával nádeje - je to presne ten super pocit, ktory vás zaplaví po zistení, že vo vašom meste koncertujú Copáci či po riadne výdatnom šluku alebo poháriku po dlhom čase. Keď sa to tak vezme, vec je jasná ako na tanieri. Chcem jest. Žiadna trápna dilema, žiadne "alebo". Veď jediné na čo v živote skutočne záleží je ... a jedlo. A ruku na žalúdok, v ktorej veci už len mate tak jasno? V sexe? Ale prosím vás, to sa predsa nedá stále a všade - skôr či neskôr sa k otázke, či je to lepšie večer, ráno, alebo poobede tak či tak dostanete. Pripadne či je lepší polročný celibát a potom sa vybiť na jeden raz. No ak by ste sa mali takýmto spôsobom aj stravovať, nie je vám čo závidieť... Veru, každý kto ma otvorené oči, už počas dospievania vybadal, že ľudia naokolo si so sebou nosia nejaké to trápenie, ktoré ich síce sužuje a bolí, má však svoj zmysel. Každý sme pritom ako vtáčik v klietke, ktorý si šťastné lietanie povonku ani predstaviť nevie. O blažení, ktorí sa naučili svoj kríž niesť! O blažení, ktorí si bytie bez vášho trápenia neviete predstaviť - čo vy asi viete o klobáse?! Čo vy viete o bezsenych nociach v pofiderných horských bivakoch, ktoré bičujú divé vetry, keď všetko živé bojuje o svoj holý život a prežívajú iba tí ktorých drží pri živote spomienka na šťavnatú, dochrumkava opečenú, voňavú klobásu s horčicou a chrenom? Tú, na ktorú kedysi čakali schúlení kdesi v kútiku nejakej obskúrnej putiky s naštrbenou povesťou a riedeným pivom. Zrazu akoby zázrakom v pamäti vyblednú všetky tie čakania presýtené revom opitej zberby a smradom raziacim od hajzlov - to všetko zmizne ako po potiahnutí splachovača a zostane len ONA - klobása s horčicou a chrenom, ktorú mi práve doniesli...Amen

Stopo


Kontakt na tvorcov a klub:  ultracopfans@email.cz