Čakám v krčme na svoju klobásu. Pečenú, s
chrenom, horčicou a chlebom. A čakám. Cely život furt len čakám. Možno
skončím ako jeden rozprávkový čarodejník, čo sa unavený životom premenil
na lesnú vôňu. Tak mi to teraz pripadá, že bol skôr znavený čakaním,
mysliac že sa už nedočká - tak ako ja teraz keď čakám na svoju voňavú
pečenú klobásu. Je pred záverečnou. Zaháňam nervozitu chlipkaním piva
z pollitra predomnou. Cítim, že môj žalúdok sa už dožaduje čohosi
rukolapnejšieho a výživnejšieho ako: "Ser na to Stopo, veď ešte pred
hodinou si bol prasknutie...", alebo "Už to bude mladý pán - ešte
minútku!" Potužujem sa spomienkami na čašníka, ktorý pred hodinou
vidiac moje úpenlivo prosiace hladné, modré oči dodal k svojmu: "Klobásy
už teraz nerobíme" aj "no...možno tak ešte nejaká bude". V tom okamihu
som pocítil nával nádeje - je to presne ten super pocit, ktory vás
zaplaví po zistení, že vo vašom meste koncertujú Copáci či po riadne
výdatnom šluku alebo poháriku po dlhom čase. Keď sa to tak vezme,
vec je jasná ako na tanieri. Chcem jest. Žiadna trápna dilema, žiadne
"alebo". Veď jediné na čo v živote skutočne záleží je ... a jedlo.
A ruku na žalúdok, v ktorej veci už len mate tak jasno? V sexe? Ale
prosím vás, to sa predsa nedá stále a všade - skôr či neskôr sa k
otázke, či je to lepšie večer, ráno, alebo poobede tak či tak dostanete.
Pripadne či je lepší polročný celibát a potom sa vybiť na jeden raz.
No ak by ste sa mali takýmto spôsobom aj stravovať, nie je vám čo
závidieť... Veru, každý kto ma otvorené oči, už počas dospievania
vybadal, že ľudia naokolo si so sebou nosia nejaké to trápenie, ktoré
ich síce sužuje a bolí, má však svoj zmysel. Každý sme pritom ako
vtáčik v klietke, ktorý si šťastné lietanie povonku ani predstaviť
nevie. O blažení, ktorí sa naučili svoj kríž niesť! O blažení, ktorí
si bytie bez vášho trápenia neviete predstaviť - čo vy asi viete o
klobáse?! Čo vy viete o bezsenych nociach v pofiderných horských bivakoch,
ktoré bičujú divé vetry, keď všetko živé bojuje o svoj holý život
a prežívajú iba tí ktorých drží pri živote spomienka na šťavnatú,
dochrumkava opečenú, voňavú klobásu s horčicou a chrenom? Tú, na ktorú
kedysi čakali schúlení kdesi v kútiku nejakej obskúrnej putiky s naštrbenou
povesťou a riedeným pivom. Zrazu akoby zázrakom v pamäti vyblednú
všetky tie čakania presýtené revom opitej zberby a smradom raziacim
od hajzlov - to všetko zmizne ako po potiahnutí splachovača a zostane
len ONA - klobása s horčicou a chrenom, ktorú mi práve doniesli...Amen
Stopo
